24. února 2023
Autor: Jana Švecová (Vincourková), ambasadorka značek Evolv a Wild Country
"Nakoniec som to vzdala s tým, že tento boulder tu nechám neprelezený. "
24. února 2023
Autor: Jana Švecová (Vincourková), ambasadorka značek Evolv a Wild Country
Všetko sa to začalo už v roku 2022, keď sme sa s manželom Martinom prvýkrát vybrali do Spojených arabských emirátov za našim kamarátom, ktorý tam žije už dlhú dobu. Je to tiež lezec, a keďže lezecká komunita v Emirátoch nie je veľmi rozvinutá, musel začať objavovať lezecký potenciál sám.
Kamarát našiel dve oblasti, ktoré stáli za to - Taweien a Cleavage. Tak sme sa rozhodli, poletieť za ním a tieto oblasti ešte trochu rozvinúť. Počas nášho trojtýždňového pobytu sme v oboch oblastiach vytvorili takmer vyše sto bouldrov. Najťažší boulder, ktorý sme vytvorili, bol boulder obtiažnosti 8A+. S tým sme sa však neuspokojili a po roku sme do Emirátov prileteli znovu. Tentoraz sme cestu spojili s prácou a v SAE sme si užili celé dva mesiace. Mali sme v hlave niekoľko projektov, ktoré sme chceli skúsiť- ale ukázalo sa, že sú ešte ďaleko nad naše sily. Preto sme radšej rozvíjali oblasť Taweien s ďalšími desiatkami bouldrov.
Medzi nimi bol aj môj projekt The Lion King v 50-stupňovej doske po lištách a mini kapsičkách na 2 prsty. Je to práve ten, o ktorého prelez som sa snažila posledný polmesiac nášho pobytu. Boulder bol veľmi previsnutý, cca už spomínaných 50 stupňov a nielen veľmi silový, ale aj technický. Keď som si pod boulder sadla po prvý krát a snažila sa naznačiť kroky, povedala som si "som si istá, že toto teda vyliezť nepôjde". Nástupové chyty boli extrémne malé, zaoblené a veľmi som nechápala, ako ich držať. Predstava, že by som sa z nich mala dvihnúť a udržať takýto mini náskok do lezenia na spoďako-bočáku, ktorý som takmer ani neudržala, keď som si ho dobre nechytila zo zeme, bola nereálna. Ale, čo chcete robiť, keď vám ostáva ešte pol mesiaca do konca výletu a linka je neodolateľne pekná? :-)
Skúšala som. Najprv som skúšala postupne pridávať jednotlivé kroky. Potom som skúšala tie najťažšie kroky nachytiť, odlepiť nohu zo zeme a nespadnúť ako hruška, ale naznačiť pohyb. Potom som si aj vymyslela simuláciu na Moonboarde, aby som mohla najťažšie sekvencie skúšať aj mimo projektu. Postupom času sa mi nejako podarilo urobiť všetky kroky a potom mi neostáva nič iné, než skúšať boulder zdola a dúfať, že príde TEN pokus, ktorý vás pustí celým bouldrom až nahor.
A TEN pokus prišiel! Cca týždeň pred odchodom! Ale také jednoduché to nebolo. Spadla som z posledného kroku do madla, kde som už bola na samom pokraji svojich síl a nedokázala som zo seba vyžmýkať ani kúsok energie, aby som dal viac sily do posledného kroku a dosiahla horné madlo za hranou. Devastujúci pocit. Psychicky mi nepomáhalo ani vedomie, že ak sa mi to stalo raz, urobím to určite znova. Odvtedy som v cruxe padala neustále a nebola som schopná ten krok prekonať.
#pureclimbing
Predposledný deň sme sa s manželom naposledy vybrali na skaly. Dostali sme sa k bouldru a podmienky boli ako nikdy. Fúkal vietor, bolo zamračené a príjemných 15 stupňov, čo je pre Emiráty veľký nezvyk. Zvyčajne tam býva minimálne 20 stupňov, 80 % vlhkosť a slnko na vás praží. Takže podmienky ideálne, dalo by sa povedať.
Rozcvičila som sa a sadla si pod boulder na prvé pokusy, ale padal jeden pokus za druhým a ja nie a nie urobiť crux. Nakoniec som to vzdala s tým, že tento boulder tu nechám neprelezený. Dokonca som si urobil split toe, čo je pre mňa vo väčšine prípadov konečná - liezť s tejpkou mi nesedí. Zbalili sme sa a išli ešte ďalej do údolia k bouldru, ktorý tam mal rozlezený Martin. Tomu sa tiež dvakrát nedarilo a odišli sme aj odtiaľ s prázdnou. Cestou k autu sme prechádzali okolo môjho projektu, a tak keď sme prechádzali okolo, hovorím si, že si zatejpujem prst a skúsim ešte tréningovo pár pokusov. Keď už je to posledný deň lezenia v Emirátoch, chcem si to ešte aspoň trochu užiť.
Bez akýchkoľvek očakávaní som si sadal pod boulder a začala liezť. Urobil som prvý, ťažký krok, potom druhý, ktorý je cruxový. Ten je potrebné udržať a urobiť ďalší ťažký krok, kde sa dáva vysoká noha, ktorá ťa pretne a prenesie do ďalšieho spoďáku. Potom ešte pár polo-ťažkých krokov za malé lišty a oblú dierku a zrazu som bola pred tým posledným krokom do madla za hranou, z ktorého som vtedy spadla. Bolo to všetko alebo nič.
Vedela som, že toto sa mi už nepodarí znovu zopakovať. Snažila som sa teda zo seba vygenerovať čo najviac energie, aby som doskočila do madla za hranou, a hľa, ono to zrazu vyšlo! V ten moment som vedela, že to už nikam neutečie, a v kľude som vyliezla na boulder až hore.
Bol to skvelý pocit a zároveň som vôbec nemohla uveriť, že to vyšlo. Bolo to neskutočné a ja som náš výlet prvým 8B bouldrom v Arabských emirátoch.
V SAE je nepredstaviteľný množstvo potenciálu pre bouldering a myslím, že sa pomaličky darí budovať komunitu lezcov, ktorí budú tieto oblasti neustále rozvíjať. Bouldrovať sa tam dá len v zimných mesiacoch, ideálne od konca decembra do konca februára. V túto dobu je tam okolo 15 až 20 stupňov. Inak je v okolí Dubaja, kde sme bývali a trávili väčšinu času, už veľké množstvo turistov a multikultúrnej populácie. Tým pádom opadá akákoľvek obava z nebezpečného prostredia a človek sa rozhodne nemusí ničoho báť.
Po takto dlhom pobyte sme sa však rozhodli, že následujúci rok chceme zostať viac v Európe, kde nám viac vyhovuje kultúra.
