top of page

12. listopadu 2024

Autor: Pavlína Hájková | Redakce Mountainbrands.cz

"V Indian Creeku nie je nič. Dá sa iba liezť!". S horským vodcom v divokej prérii

12. listopadu 2024

Autor: Pavlína Hájková | Redakce Mountainbrands.cz

"Keď tam lezieš nejakú ťažšiu cestu, je to jednoducho iné, ako určite všetci spáraři vedia. Vylezieš jednu a hodinu si musíš odpočinúť, aby si mohla zasa dýchať!"

Pekné spáry nenájdete všade. V Indian Creek si ich ale užijete na istotu a do sýtosti! Aj keď si tam nekúpite ani nanuk, o kvalitný lezecký materiál tam nie je núdza. Budete so sebou musieť niesť pár kíl železa, ale tá námaha rozhodne stojí za to. Horský vodca UIAGM Robert Vrlák nám porozprával o tom, ako sa dostal k svojmu povolaniu a aké je vodiť ľudí po horách. A tiež o tom, ako sa lezú spáry v Utahu!


Roberta Vrláka som prvýkrát videla, keď práve visel v spáre. Síce to nebola žiadna epická skalná trhlina, ale umelý drevený trenažér, ktorý sa používa pri súťaži Crack Machine. Napriek tomu epicky strčil do vrecka všetky mladšie ročníky a skončil z desiatok účastníkov druhý, s obrovským náskokom.


Robo je skvelý lezec aj skialpinista. Má za sebou nespočetné výpravy vrátane dvojnásobného výstupu na Denali (6190 m) na Aljaške či hodnotných lyžiarskych zjazdov, ako napríklad prvý zjazd južnej steny Demirkaziku (3756 m) v Turecku alebo zlyžovanie juhovýchodnej steny Kazbeku (5033 m) v Gruzínsku. Je tiež držiteľom medzinárodnej kvalifikácie horského vodcu UIAGM, ktorú, ako sa dozviete, človek nezíska vôbec ľahko.


Je to skrátka človek, ktorý o horách už naozaj niečo vie. Aká bola jeho cesta k horám, k profesii horského vodcu a za lezením do Utahu? A ako sa v Indian Creek lezie? Odpovede na vás čakajú v obsiahlom rozhovore.


Robo, ako si sa dostal k horám? Máš ich v krvi z rodiny, alebo si si k nim našiel cestu sám?
Narodil som sa vo veľkom meste – v Bratislave. Na základnej škole, myslím, že to bolo v 7. triede, prišiel kamarát s nápadom – čo keby sme sa prihlásili do horolezeckého oddielu? Jeho tréner z predchádzajúceho krúžku otváral nový oddiel pre mládež. Tak sme to išli skúsiť a v podstate mi to zostalo až dodnes. Začali sme v horolezeckom oddiele mládeže, ktorý sa vtedy volal HDM JAMES Bratislava. Z rodiny tam v podstate nebol žiadny vplyv, pretože sa nikto z nich horám nevenuje tak, ako ja. Proste to prišlo a ja som sa toho chytil. Nadšenie vzplanulo a stále horí!


Takže stať sa horským vodcom nikdy nebolo tvojím snom?
Nie, nikdy som nechcel byť ani inštruktorom v JAMESu, ani horským vodcom. Vždy som si chcel skôr robiť svoje vlastné projekty. Ale tak nejako s vekom som si uvedomil, že práca, ktorá ma živí, ma už toľko nebaví a že by som chcel skúsiť aj niečo iné. A najbližšie mi bolo vodcovstvo, pretože horolezectvu som sa dlhodobo venoval. Tak som si povedal – no tak to skúsim, veď čo, v najhoršom ma vyhodia. A ono to vyšlo!


Kvalifikáciu medzinárodného vodcu má len pár desiatok ľudí, či už na Slovensku, alebo v Česku. Absolvovať kurz na vodcu UIAGM nie je len tak. Ako taký kurz prebieha?
Celé to začína už podaním žiadosti. Súčasťou je totiž aj zoznam výstupov, ktoré uchádzač absolvoval. V každej kategórii musíš splniť výstupy s určitou obtiažnosťou a dĺžkou. Tie výstupy musia byť skalné, letné, zimné, ľadové aj skialpinistické.


Tento zoznam, asi za posledných 5 rokov, som si musel dať dohromady a potom som mohol ísť k prijímacím skúškam. Začínali sme zimnými, v Krkonošiach, kde sme robili skúšku z lyžovania, ľadového lezenia, freeridingu a zimného parkúru. Letné prijímacie skúšky boli v Moravskom krase, kde sme absolvovali klasické športové lezenie aj tradičné lezenie. Zaujímavosťou bolo, že do Českej asociácie horských vodcov prijali iba mňa a ešte jedného Slováka. Ostatní buď odstúpili, alebo neprešli a podobne. No, dvaja Slováci, to je na otvorenie kurzu málo, takže sme museli čakať pol roka na ďalšie prijímacie skúšky, než prijmú ďalších ľudí. Samotný kurz potom trval tri roky a obsahoval asi 15 jednotlivých „podkurzov“, ktoré trvali týždeň, niekedy aj dva. Väčšina končila ďalšou skúškou z teórie, praktického vodcovstva, skúškou z rýchlosti a podobne.


Na konci musíš zložiť ešte dve veľké záverečné skúšky – aspirantskú a záverečnú. Záverečná trvá 10 dní v kuse v oblasti Mont Blancu. Medzi týmito dvoma skúškami si musí každý aspirant ešte splniť povinnú prax. Ja som mal odvedených asi 60 reálnych túr s reálnymi klientmi. Väčšinou tých prvých 10 túr je pod priamym dozorom a zvyšné túry sú pod nepriamym dohľadom iných vodcov alebo lektorov. A keď týmto všetkým prejdeš, nevyhodia ťa, prežiješ to a nevzniknú žiadne problémy, staneš sa horským vodcom! Dostaneš licenciu, ktorú si ale musíš pravidelne obnovovať. Každé dva roky je povinné preskúšanie, takže vzdelávanie nikdy nekončí. Mne sa podarilo stať sa členom lektorského zboru NAHVSR.


Takže pre predstavu, koľko rokov ti trvalo tú kvalifikáciu získať?
Reálne od začiatku vrátane podania žiadosti a čakania na ďalšie prijímacie skúšky to celé trvalo asi päť rokov.


A koľko to stálo?
Stálo ma to asi 15 tisíc eur. Dnes je to určite viac. Ale je veľmi ťažké kurz absolvovať popri zamestnaní, až by som povedal nemožné. Zaberie ti to strašne veľa času. Plus pri povinných praxiach uchádzač pracuje za menej, tým pádom má znížený príjem, ale zároveň musí pomerne dosť platiť za samotné kurzy… Takže pri zamestnaní sa to vôbec nedá. Kvôli praxi si čistých cca 60 dní niekde preč, plus do toho ešte na všetkých tých kurzoch, takže reálne si mesiace preč. To ťa v každom zamestnaní vyhodia.


Existuje medzi vodcami nejaká rivalita? Pociťuješ niečo také, alebo naopak všetci držíte spolu a vládne medzi vami priateľská atmosféra?
Vôbec nie, žiadna rivalita medzi nami nie je. Aktuálne je po tejto službe obrovský dopyt, strašne veľa ľudí chce chodiť po horách. Naopak, pomáhame si, túry a klientov si medzi sebou predávame a snažíme sa navzájom si pomôcť, ako to len ide. Sme komerčné subjekty, takže áno, vždy by tam niečo také mohlo vzniknúť, ale vzhľadom na charakter dnešného trhu sa to nedeje, pretože tej práce je oveľa viac, než sme schopní zvládnuť.


Koľko výstupov a túr zhruba za rok s klientmi absolvuješ?
Myslím, že je to okolo 120 dní, alebo 150, nemám to presne spočítané. Ale za leto je to okolo 60–70 dní, a za zimu približne to isté. Ja sa ale neživím vodcovstvom úplne na sto percent, stále mám aj svoju malú firmu, ktorá pracuje v oblasti online marketingu. Tí, ktorí sa živia len vodcovstvom, môžu nachodiť kľudne aj 200–250 dní, ale to už je naozaj veľa.


Ako to zvládaš fyzicky? Chodíš ešte napríklad trénovať na stenu sám pre seba?
Áno, chodím trénovať na stenu aj na bouldrovku. Vždy je to počas sezóny trochu problém. Na začiatku mám obrovský drive, snažím sa dodržiavať stanovený tréning, ale ku koncu sezóny, keď energia opadne, jednoducho chodím len toľko, koľko zvládnem. Všetko skombinovať je aktuálne naozaj veľmi náročné.


Myslela som, že by ti mohlo stačiť, že toho toľko nalezieš s klientmi…
Záťaž s klientmi je iná. Je väčšinou hlavne na nohy, pretože toho s ľuďmi veľa nachodíš. A keď už lezieš, tak v nízkom stupni obtiažnosti, takže horná časť tela veľmi nepracuje. Vôbec sa to ani nepribližuje nejakému športovému lezeniu.


Do akej obtiažnosti vodíš? Trojkové, štvorkové lezenie, alebo aj vyššie?
Mal som pár klientov, s ktorými sme sa pohybovali až v sedmičke, osem mínus, podľa stupnice UIAA. Ale väčšinou sa to pohybuje okolo dvojky, trojky. Ľahký, horský terén. Kto už sa chce pohybovať vo vyšších stupňoch, má obvykle parťáka a nejde s vodcom. Pokiaľ už niekto chce liezť ťažšie veci, sú to ľudia, ktorí už majú niečo odlezené a z nejakého dôvodu nemajú parťáka. Ale takých ľudí je naozaj málo.


Vyberáš si klientov? Pýtaš sa ich dopredu, čo už majú za sebou, alebo ako to prebieha? Nedokážem si predstaviť ísť do náročného horského terénu s niekým, koho vôbec nepoznám a neviem, ako v horách funguje.

Prebieha to tak, že klient väčšinou prichádza cez moju webovú stránku, na ktorej sa snažím, aby bolo jasne napísané, čo by mal klient spĺňať. Aké zdravotné problémy by určite nemal mať a podobne. Ale samozrejme, nie každý si to prečíta. Ja sa na to pýtam aj neskôr, či už počas telefonátu, keď dolaďujeme detaily, alebo hneď pri stretnutí. Veľa sa dá odhadnúť už z prvého pohľadu na človeka, z prvého pohybu – aj keď ešte ideme len po chodníku.


Samozrejme niektoré veci sa ukážu až v ťažšom teréne. Klient ti môže klamať, napovedať čo všetko vyliezol a potom sa ukáže, že je slabý alebo že zamlčal napríklad nejakú chorobu. Ale práve tie viacročné skúsenosti vodcu ťa naučia, na čo sa hneď pri prvom pohľade zamerať a aké signály sledovať, aby sa odhalil prípadný problém. Ale nie som jasnovidec, do toho človeka nevidím. Ak sa problém prejaví až v danom momente, a človek sa ti napríklad začne rúcať, v tej chvíli musím začať fungovať viac ako psychológ. Záleží, aký je pôvod toho problému. Našťastie sa mi všetky také situácie zatiaľ vždy podarilo zvládnuť bez väčších problémov.


Takže vrtuľník ti pre klienta ešte nikdy neletel?
Neletel, ale… Bolo to blízko, áno. Zažil som s klientom napríklad vykĺbené rameno, ale našťastie sme boli veľmi blízko lanovky. Vtedy kvôli podmienkam ani vrtuľník letieť nemohol, takže sme ho k tej lanovke museli doslova dotiahnuť. Ostatné situácie, ktoré som musel riešiť, boli skôr v rovine nejakej psychologickej pomoci, keď som klienta musel slovne podporiť, upokojovať ho a rozprávať sa s ním, držať jeho pozornosť a podobne.


Pri túrach na lyžiach som zažil dve zlomeniny, ale zvládli sme to zase bez vrtuľníka, opäť sa totiž nedalo lietať. To sú situácie, s ktorými sa človek skôr alebo neskôr stretne, ak sa takto veľa pohybuje v horách. Nedá sa tomu vyhnúť. Je to súčasť toho byť horský vodca. Musíš vedieť tieto situácie nejako vyriešiť.


Dívala som sa na tvoje stránky a zaujalo ma, že vedieš maximálne dvoch ľudí. Prečo to tak je? Je to napríklad pri skialpe inak?
Záleží na výstupe. Skalné výstupy sú limitované na dve osoby. Sú aj výnimky na tri osoby, ako je napríklad normálka na Gerlach, alebo na Vysokú, na Bradavicu a podobne. Za istých podmienok sa dá napríklad aj na Grossglockner viesť troch ľudí, ale keď sa podmienky zmenia, tak už nie. Ale drvivá väčšina výstupov je len pre dvoch. Pár kopcov a ciest je limitovaných dokonca na jednu osobu, napríklad Matterhorn alebo niektoré výstupy na Mont Blanc. To preto, aby vodca dokázal klientov efektívne istiť, či už súčasne na krátkom lane alebo metódou štand – štand a zachovala sa vždy nejaká rozumná miera bezpečnosti.


Pri skialpových túrach sa všeobecne odporúča pravidlo šiestich klientov. Opäť sa to môže líšiť podľa oblasti, pokojne aj podľa štátu. Obtiažnosť skialpovej túry stúpa hlavne so sklonom, čo je najdôležitejší parameter. S rastúcou obtiažnosťou túry potom klesá počet klientov. Existuje na to dokonca aj stupnica, ktorá tie skialpové túry hodnotí.


Keď za tebou príde klient, že si vybral nejaký výstup napríklad v Amerike, kde si nikdy nebol, ideš do toho aj „naslepo“, alebo vodíš len na miestach, kde si už ty sám bol?
Vediem aj také túry. My tomu hovoríme on-sight, tak ako sa tomu hovorí pri lezení. Je dôležité klientovi vopred oznámiť, že som na tom mieste nikdy nebol, ale áno, som ochotný si to naštudovať a ísť do toho s ním. Bežne to robia všetci, pretože nie je v našich silách byť všade na planéte. Je to však samozrejme náročnejšie o to, že si musím všetko naštudovať a opýtať sa iných vodcov. Od nich dostávam tie najlepšie informácie. Či už je to o spôsoboch dopravy, ubytovaní, priamo o výstupe alebo o trase, či kedy je dobrá sezóna a či sú tam dobré podmienky alebo nie.


Konkrétne Amerika je veľký problém, pretože tam platia, čo sa vodcovstva týka, veľké obmedzenia. V Alpách je to výrazne jednoduchšie.


Pokračovanie nižšie...

#indiancreek

Na jar si bol v lezeckej oblasti Indian Creek v Utahu. Bola to pracovná cesta alebo si bol liezť s kamarátmi?  

To bolo s kamarátmi. Išli sme liezť spáry. Dosť ma to oslovilo, pretože na Slovensku máme spár málo. V Česku je to iné, tam ich je na pieskovcoch pomerne dosť. Ale povedal som si, že sa chcem v spárovom lezení zase niekam posunúť, tak sme išli. Boli sme tam necelé tri týždne.


Podľa fotiek to vyzeralo ako čisto spárové lezenie. Bolo vôbec možné nájsť stenné cesty po chytoch, alebo ten charakter skál bol taký, že to nešlo?  

Takmer vôbec. Drvivá väčšina, možno viac ako 90 % ciest sú čisté spáry. Od ohromných rozmerov po úplné prstovky, cez širočiny, komíny a podobne. Možno dvakrát, trikrát by sa v tých sektoroch, kde sme boli, našli stenné časti ciest, ale všetci ľudia, ktorí tam chodia, mieria len za spárami.


K čomu by si ten materiál prirovnal? Pripomína to aspoň trochu náš Ádr?  

No, je to tvrdý jemnozrnný pieskovec, ktorý sa tak nesype ako v Česku a tiež nemá takú priľnavosť. Môže sa tam používať železo, to znamená hlavne friendy a vklínence a naopak sa tam nepoužívajú žiadne istiace pomôcky ako v Česku, žiadne uzlíky, slučky ani textilné vybavenie. Platí tam rovnaké pravidlo, že by sa nemalo liezť nejakú dobu po daždi, ale tá doba je kratšia ako v Česku. Je to asi 48 hodín, ale nie viac.


Väčšinou má tiež takmer každá cesta štand hore – dva vŕtané nity s reťazou. Takže sú to skôr také tradičné športové cesty. Tradičné v tom zmysle, že človek musí zakladať až po štand. A športové v tom, že hore má spoľahlivú reťaz s karabínami, kde sa cvakne a nechá sa spustiť dole. Takže väčšinou sa lezie len jedna dĺžka, aj keď niektoré cesty sú viacdĺžkové, tak 90 % ľudí lezie len tú prvú. Tá je totiž vždy najzaujímavejšia, pretože kvalita skaly s výškou trochu klesá.


Ako prebiehala logistika? Spali ste niekde v meste alebo priamo na mieste?  

Indian Creek je púšť. Préria. Nájdeš ho tesne pred vstupom do parku Canyonlands, asi 100 míľ od malého mestečka Moab, ktoré je uprostred nádherných pieskovcových skál. V samotnej oblasti Indian Creeku sú ale len nejaké „kempy“, ktoré majú akurát suchý záchod a miesto, kde spať, inak tam naozaj vôbec nič nie je. Iba prach, piesok, drobný porast a kaňony.


Predstav si to, ideš prériou a zrazu pred tebou stoja steny, ktoré majú výšku cca až nejakých osemdesiat metrov. A tie kaňony sa tiahnu na všetky možné strany a majú všemožné tvary a farby. Do nich sa odbočuje väčšinou prašnými cestami z jednej hlavnej cesty, ktorá vedie len do Národného parku Canyonlands a na opačnú stranu do Moabu. Nedá sa ísť inam. A v Canyonlands Visitor Center si môžeš akurát nabrať vodu a kúpiť pohľadnicu. To je všetko.


Keď si chceš reálne nakúpiť potraviny, musíš ísť tých 100 míľ do Moabu, kde už je supermarket, benzínka, hotel atď. Ale akonáhle dorazíš do Creeku, tak tam už nie je nič. Vôbec nič. Tam sa dá fakt len liezť.


Zabavil by sa tam človek aj na ďalší mesiac?  

Určite. Sú tam desiatky sektorov, je to obrovská oblasť. Existuje výborný sprievodca, ktorý sa dá kúpiť práve v Moabe. My sme denne vyliezli tak 4 až 6 ciest, pretože je to naozaj aktívne lezenie, takže sme to zďaleka nestihli všetko. Keď tam totiž lezieš nejakú ťažšiu cestu, je to skrátka iné, ako určite všetci spároví lezci vedia. Vylezieš jednu cestu a hodinu si musíš odpočinúť, aby si mohla zase dýchať.


Muselo tam byť aj strašné teplo!  

Záleží, v akej časti roka tam človek je, ale v lete je to úplná vražda. To sa nedá. Sú ľudia, čo to zvládnu, ale väčšinou je tam najlepšie ísť na jar a na jeseň. V noci pomerne dosť kolíše teplota, môže byť aj mierne nad nulou a cez deň zase môžu teploty vystúpiť až k 30 stupňom. Boli aj dni, keď sme hľadali slnko, pretože bolo naozaj chladno, ale inokedy sa na slnku nedalo hýbať.


Do akých obtiažností ste liezli?  

Najťažšie, čo sme boli schopní vyliezť, bolo okolo 5.11 RP, kde som si sám zakladal friendy. Takže niečo ako 6c, 7a francúzskej stupnice, ťažko povedať. To bolo asi maximum. Vyššie obtiažnosti boli naozaj šialené prstovky s takými pohybmi, že by sme to možno aj vyliezli, ale neboli sme z tých pozícií schopní založiť friend. A hlavne boli tie populárne cesty aj jemne ošúchané, takže ti tam vôbec nedržali nohy.


Používal si friendy od Wild Country? Aké s nimi máš skúsenosti? Otestoval si ich aj poriadnym pádom?  

No jasné. Držia. Friendy od WiC držia skvele. Ale človek si na to musí zvyknúť, to je pravda. Friendy je potrebné vtlačiť trochu hlbšie do spáry, nesmieš ich nechať príliš na kraji, pretože by sa mohli uvoľniť. Mali sme so sebou ale aj iné značky, pretože sme od jednej veľkosti potrebovali približne 8 až 10 kusov. Celkovo sme mali asi 100 friendov.


To muselo mať strašnú váhu! Ako ste to so sebou, preboha, nosili?  

Váhu to malo, malo... Keď sme dorazili na parkovisko, pozreli sme sa, čo ideme liezť a čo bude zhruba potrebné, a vzali sme si len určitú časť vybavenia. Neťahali sme všetkých 100 friendov stále so sebou, pretože napríklad menšie veľkosti na prstovky sme používali menej. Väčšinou sme pracovali s friendmi o veľkosti 0,75., 1., 2., 3. Ale pamätám si aj cesty, kde som zakladal 10 žltých a ešte tri modré. Takže som liezol s trinástimi friendmi na sebe.


Práve to je tá krása lezenia, že keď má človek strach, môže si založiť friend, pretože spára je jeden nekonečný chyt. Väčšina tých spár je krásne rovnobežná, takže friendy držia dokonale a netreba sa obávať, že vypadnú. Akonáhle si na to človek zvykne, získá podobný pocit, ako keby liezol športovú cestu s nitmi.


A liezol si v lezečkách Evolv?  

Mal som lezečky od Evolvu, model Yosemite Bum. Sú vyššie a majú ochranu členku. Sú to vlastne podobné lezečky, aké majú iné značky na spáry.


Od Evolvu mám ale viac modelov. Phantomy používam na boulder a sú super, dokonca ich používam aj na skale. Potom mám tie úplne nové Shaman PRO, ktoré mi výborne sedia na žule v Tatrách.


A máš teda porovnanie aj s inými značkami?  

Mal som aj veľa lezečiek od iných značiek, ale väčšinou to boli topánky, ktoré neboli určené na spáry. Nie som úplne spárový špecialista, takže to nemôžem veľmi porovnávať. Ale Yosemite Bum mi sedeli a fungovali skvele. Je dôležité, aby lezečky na spáry neboli malé a tesné, ako sa vyžaduje pri športovom lezení. Musí v nich človek mať prsty v voľnej pozícii – nesmú byť zalomené, pretože to potom strašne bolí a nejde to s nimi do tenkých spár. Plus je dobré, keď má človek chránený členok, aby v spáre netrpel.


Mám k tomu takú spomienku, keď som potom doliezal športovú cestu na Rectory v Castle Valley, a v poslednej dĺžke, po troch týždňoch v spárach, som sa nemohol v platni vôbec pohnúť. „Čo to je?“ pýtal som sa sám seba. Bol som zvyknutý strčiť nohu do spáry a páčiť ju tam, a zrazu som nevedel, čo mám na tých lištách robiť.


Robo, závodil si niekedy? Alebo lákalo ťa to niekedy?  

Nezávodil som, nikdy ma veľmi nebavilo nacvičovať jednu cestu stále dookola. Nikdy som sa ani úplne nesústredil len na športové lezenie alebo na umelé steny. Musím úprimne povedať, že som si ani nikdy nemyslel, že by som mal dostatočnú výkonnosť, aby som mohol chodiť na preteky. Možno by som bol niekde na chvoste, ale to nebolo to, čo som chcel. Radšej ma bavilo liezť vonku a vyberať si pekné línie. Šlo mi hlavne o lezenie pre radosť a krásu.


Máš nejakú obľúbenú lezeckú oblasť, kam sa rád vraciaš?  

Keď vodím v Tatrách, tak určite najbližšia a najlepšia skala je Ostrva. A potom, či už je to Dreveník, alebo Liptovský Ján a Tomášovský výhľad. V Bratislave, kde tiež nejaký čas v roku pobývam, jazdím na klasiky ako Malé Karpaty, čo je alternatíva k stenám, alebo ešte Medené Hámre... Ale asi najlepšie skaly v dosahu sú v Rakúsku. Peilstein, Thalhofergrat, Höllental a podobne.


Cez zimu jazdíš s klientmi na tzv. Ski and Sail do Nórska. Skialpinistické dobrodružstvá, pri ktorých spíte na lodi a presúvate sa pozdĺž pobrežia… Ako si sa k tomu dostal?  

To vzniklo náhodou. Jedna česká agentúra, Sherpas Ride, hľadala vodcov na zájazdy, ktoré organizujú. No a nejako sa to dostalo ku mne. Bol som tam už niekoľkokrát, asi sedem turnusov. To nie je zas tak veľa, niekto jazdí aj častejšie, ale je potrebné si uvedomiť, že nie je jednoduché byť takú dobu na lodi. Sú to naozaj malé priestory... Bol som tam raz aj mesiac v kuse, a to už bolo dosť.


Jazdia s tebou skialpovať rovnakí ľudia, ktorí chodia liezť? Alebo sú to odlišné skupiny, lezci a skialpinisti?  

Všeobecne sa ľudia delia na tých, ktorí preferujú letné aktivity a klasické vrcholy, a potom na tých, ktorí sú lyžiari. Tých, ktorí chcú oboje, veľmi nie je.


Nemáš niekedy tých ľudí už dosť? 😊  

Niekedy to môže byť náročné, ale musím sa s tým jednoducho vysporiadať. Je to služba, ktorú poskytujem, a robím to za peniaze. Je to deň klienta a je to jeho túra, nie moja. Snažím sa mu odovzdať maximum z toho, čo viem, aby mal čo najlepší zážitok pri dodržaní bezpečnosti a aby sa vrátil šťastne späť dolu. Z profesionálneho hľadiska by som nemal vôbec prejaviť, že mi klient ide trochu na nervy. Snažím sa ku každému správať rovnako, aby sa ľudia cítili dobre. Takže svoje pocity a názory musím vedieť dať stranou.


Chápem to tak, že stále vodíš rád a necítiš žiadne vyhorenie?  

Ja nevodím zas tak dlho. Keď to niekto robí veľa rokov a každý deň, jeden kopec stále dookola, je to iné. Po 20 rokoch takej práce to môže byť potom dosť. Je teda dobré si nastaviť limit, pretože opotrebovanie časom príde. Ja vodím stále relatívne málo, takže mám stále trpezlivosť a snažím sa tým ľuďom dať maximum. Ale áno, sú momenty, keď je toho veľa, a je potrebné sa vyspať, odpočinúť si a načerpať znovu energiu, aby sa to dalo zvládnuť. Nie je to ľahká práca, je to náročné a je teda veľmi dôležité sledovať si životosprávu a odpočinok, ale vyhorenie necítim!

Robert Vrlák


  • horolezectvu a skialpinizmu sa venuje už viac ako 35 rokov
  • horský vodca UIAGM | IFMGA | IVBV
  • ambasádor značky Dynafit
  • oficiálna Robova stránka: www.robertvrlak.com

Významné horolezecké výstupy a zjazdy


  • 2022 – dvojnásobný výstup na Denali (6190 m n. m.), Cassin Ridge, West Buttress, Aljaška, USA
  • 2019 – prvý zjazd južnej steny Demirkazik (3756 m n. m.), Aladaglar, Turecko
  • 2015 – zlyžovanie JV steny Kazbek (5033 m n. m.), Kaukaz, Gruzínsko