top of page

16. května 2024

Autor: Pavlína Hájková

Päť mesiacov na čínskych polievkach. Zuzka Polanecká hovorí o diaľkových trekoch

16. května 2024

Autor: Pavlína Hájková

"Prirovnávam to k tomu, že niektoré ženy snívajú o svadbe alebo o dieťati. Ja som sa cítila, akoby toto bola moja "svadba" a mala som ju 5 mesiacov v kuse, pri ktorých som bola celý čas šťastná."

Kto by o tom niekedy nesníval. Uniknúť na pár mesiacov od každodenného stresu. Tak ako Reese Witherspoon vo filme Wild sa vydať sám do divočiny. Spať každý deň pod hviezdami a nestarať sa o nič iné, len o to, čo poslať do žalúdka, kam zložiť hlavu a ktorou cestou sa vydať ďalej. Stráviť každý deň jednoducho, vonku v prírode. Znie to ako rozprávka.


Zuzana Polanecká, už má za sebou veľa takýchto zážitkov a realitu diaľkových trekov vyhľadáva opakovane. Čo sú to vlastne diaľkové treky? Sú to trasy dlhé zvyčajne niekoľko tisíc kilometrov, ktoré po väčšine času vedú divokou prírodou. Niekedy sú značené a pomerne dobre známe, ako napríklad Pacifická hrebeňovka, ktorú ročne prejde takmer osemtisíc hikerov, a niekedy sú to trasy skryté pred väčšinou sveta. Na trek sa človek vydáva s kompletnou výbavou na chrbte, zvyčajne spí vonku a to najdôležitejšie - cieľom je cesta!


Diaľkové treky určite nie sú pre každého, ale rozhodne sú to pravé pre Zuzku, ktorá sa v júni tohto roku chystá na svoj štvrtý diaľkový trek, tentoraz opäť do Severnej Ameriky. Kto je Zuzka, čo počas svojich ciest zažíva, kde berie motiváciu a ako veľmi to vlastne bolí? To všetko nám prezradila vo veľmi milom rozhovore, ktorý sa natiahol na tri hodiny. Tak veľmi si ma Zuzka svojím príbehom získala.


Zuzka, povedz nám niečo o sebe. Žiješ v Benešove pri Semiloch, kde máš vlastnú súkromnú fyzioterapeutickú prax, minulý rok si prešla 770 km dlhú Cestu hrdinov SNP (Slovenského národného povstania), vlani PCT (Pacific Crest Trail), o pár týždňov sa chystáš na AT (Appalačskú stezku). Boli dlhé treky vždy tvojím koníčkom? Ako si sa k nim dostala?

Postupne! Venovala som sa mnohým outdoorovým športom, v podstate všetkému okrem skydivingu. Môj prvý dlhý trek bol Via Czechia - Stezka Českom. O SNP som sa dozvedela vďaka Lenke Vacvalovej. Kamarátka mi dala jej knihu Nájsť odvahu, a keď som sa rozhodovala, kam ďalej, mala som jasnú predstavu. Na konci SNP som sa rozhodla prejsť Pacifickou hrebeňovku.


Diaľkové treky som začala chodiť aj kvôli svojej práci, pretože ako fyzioterapeutka som každý deň v kontakte s ľuďmi, neustále sa rozprávam, komunikujem, až som si vypestovala potrebu byť často sama. Tak som začal sama chodiť. Najprv na deň alebo dva, potom na týždeň, na dva týždne, až som sa jedného dňa rozhodla, že chcem viac. A práve sa ponúkalo obísť republiku, ktorú som prvých štyridsať dní obchádzala sama.


Aký je to pocit byť štyridsať dní sama?

Nechcem si fandiť, ale asi som silný človek a nevadí mi byť dlho sama so sebou. Nepotrebujem nutne spoločnosť. Veľa ľudí vzdalo stezku Českom po ôsmich dňoch, pretože ich to nebavilo. Pozdraviť čašníčku pri platení v hospode jednoducho nestačí, ale ja s tým nemám problém.


Počúvaš pri cestách hudbu, alebo chodíš v tichu?

To záleží. To už cítiš od rána, že to dnes bude den na nič. Si unavená, niečo ťa bolí... Keď ma to prepadne, pustím si audioknihu alebo niečo svižné, čo ma naštartuje.


Ako sa ti darí skĺbiť prácu fyzioterapeuta so svojimi cestami?

Dovolenku si vyškrtám na rok dopredu.


Počkať, ale PCT ideš aj šesť mesiacov, to si vyškrtneš šesť mesiacov? Čo tvoji pacienti, ktorí majú akútne alebo dlhodobé problémy?

Mala som veľké šťastie, že ma práve oslovila jedna dievčina po materskej dovolenke, ktorá sa nechcela vrátiť do štátnej ordinácie. Ponúkla som jej, že keď odídem, môže mať ordináciu namiesto mňa, a keď sa vrátim, budeme sa striedať. A ono to vyšlo!


LEGENDÁRNÁ PACIFICKÁ HREBEŇOVKA


PCT je aj môj sen. Prešlo ho veľa ľudí, ktorí o ňom napísali aj knihy - napríklad Jakubov cestovateľský denník od Jakuba Čecha alebo knihy od Lucie Kutrovej alias Holky s bucket listom či Moniky Benešovej. Obe dievčatá spali na PCT prvýkrát vonku. Človek má takmer pocit, že to nebude až také ťažké. Aká je však realita?

Pokiaľ ide o spanie vonku, na Pacifickej hrebeňovke nikdy nie si sama. Je tam taká silná komunita ľudí, že tam nikdy sama nezostaneš, ľudia sa o seba navzájom veľmi starajú. Je tam úžasná atmosféra.


A nie je toho tedy niekedy až príliš veľa?

Nie, nie je! Teda, keď som sa rozhodla ísť, tak občas to niekto komentoval, že je to tam príliš preľudnené, ale nakoniec to tak vôbec nebolo. Rozprestiera sa to! Dokonca ani na najrušnejšom úseku, kde som stretla najviac ľudí, nebolo tak rušno, ako keď idete zo Žalýho na Mísečky tady u nás. Ak chce ísť niekto úplne sám, fajn - nech ide na Kaukaz, kde týždeň nikoho nestretneš, ale nie že by bolo PCT preplnené. Napríklad vo Washingtonu bolo úplne pusto!


A ty si išla celý čas sama?

Nie, nešla. Plánovala som ísť sama, ale asi na siedmy deň ma zastihla búrka a nasnežilo mi aj do stanu, vôbec som nespala a povedala som si, že sa necítim úplne komfortne. Potom, keď som prvýkrát stopovala do mesta, zastavil mi zvláštny chalan. Chlapík, ktorý bol bosý, hore bez a išiel si pre trávu do indiánskej rezervácie. Bol síce veľmi milý, ale v aute mal neskutočný bordel, jointy, také tie malé sklenenky na fajčenie... No, povedala som si, ten ma tu vyhodí vo vreci na kraji cesty! To bola posledná "kvapka", keď som si povedala, že už nechcem ísť, a už vôbec nie stopovať sama.


Vedela som o pár Čechoch, ktorí išli neďaleko odo mňa, a tak som zavolala jednej dievčine, či by na mňa nepočkala a či by sme nemohli ísť spolu na pár dní. Bola na tom presne rovnako, a tak sme išli dalej spolu. Obidve sme také neprispôsobivé sólistky, ale sadli sme si a nakoniec sme spolu zostali vyše troch mesiacov. Ani raz sme sa nepohádali, žiadna ponorka.


Zázrak!

Ako sa hovorí: Trail provides. Čo potrebuješ, to dostaneš, a je to tak!


Každý na traile dostane nové meno - "trailové meno". Aké bolo to tvoje?

Budeš sa smiať, ale ja som bola Snežný leopard! Pretože som bola celá oblečená v Dynafitu.


Ako si sa cítila, keď si stála pri ikonickom štartovacom kameni PCT v Mexiku?

Najšťastnejší deň môjho života. Chcela som pobozkať zem, ale bolo mi to trápne pred toľkými ľuďmi. 😊 Prirovnávam to k tomu, ako niektoré ženy snívajú o svadbe alebo o dieťati. Mala som pocit, že toto je moja "svadba" a že ju mám už 5 mesiacov v kuse. Splnený sen, ktorý som prežila 5 mesiacov a celý čas som bola šťastná. Potom úplne pochopíš, prečo ľudia upadajú do potrailovej depresie, keď sa to skončí a musia sa vrátiť do normálneho života.


To ma privádza k filozofickej otázke, či nie sú dlhé treky tak trochu únikom z reality? A nemal by sa človek snažiť, aby bol aj doma šťastný?

Samozrejme, že je to veľký únik od reality. Asi záleží na tom, či žijeme život, pre ktorý sme boli stvorení. Ja som napríklad na stezce Českem zistila, že milujem spanie vonku. Že najkrajšie rána sú tie, keď sa prebudím vonku a vtáci spievajú, otvorím oči, rozopnem stan a všade okolo mňa je nádherná príroda. Milujem zaspávanie pod hviezdami. Až som si hovorila, či to nie je nejaká úchylka... Myslím, že byť každý deň vonku nám nesmierne chýba.


A čo to nepohodlie, ktoré rána vonku prináša? Ako sa ti vylieza z vyhriateho spacáku do zimy?

Toho som sa veľmi obávala. Najviac som sa bála zimy celkovo. A nakoniec to bolo v pohode. Keď sme prileteli do Washingtonu, tak začalo snežiť a my sme sa ráno obliekali do mokrého oblečenia, mokrých topánok, balili sme zamrznutý stan... Ale ty vlastne už od rána makáš, všetko to balíš a potom hneď ideš, takže sa zahreješ. Nepríjemné bolo zastavovať sa na jedlo počas dňa. Kým sa mi zohriala čínska polievka, bola som zmrznutá. Takže sa menej zastavuješ, menej ješ a viac chudneš.


Koľko si schudla?

Dvadsať kíl. Ale ja som mala výhodu, že som mala pred odchodom nadváhu, takže som bola v pohode, ale niektorí vychudnutí chlapci musia robiť výkrmné tábory - zastavia sa a celý deň alebo dva len jedia.


Ako vyzeral tvoj jedálniček na trase?

Nemala som toľko peňazí, aby som si kupovala drahé trvel lunche, takže to boli čínske polievky. Travel lunch stál 15 dolárov, čínska polievka bola len za dolár. Zelenina alebo niečo podobné, to je strašne veľa váhy. Niekedy som si urobila radosť jablkom, baby karotkou alebo som si obľúbila jarnú cibuľku. Potom som vo Washingtone zbierala praváky. Keď prídeš do mesta, kúpiš si kilo mandarínok, broskýň a doháňaš strašný deficit ovocia. A potom ideš na burger. Pretože hladuješ. Skutočne!


Takže hikers hunger, fenomén, keď ťa premôže neukojiteľný hlad, je reálny pojem?

Ja som ho našťastie zažila len dvakrát, a vždy v meste. Ale niektorí to chytili na trase, zjedli si všetky zásoby a museli sa vrátiť do mesta.


Predpokladám, že ako skúsená hikerka si sa spočiatku príliš nepreháňala, ako niektorí nováčikovia na diaľkových trasách? Koľko kilometrov si zhruba chodila? Trénovala si pred tým, ako si sa vydala na cestu?

Chodím pravidelne počas roka, ale inak sa to "natrénuje" až na priamo na samotnem treku. Mala som v pláne denne prejsť 30 km, ale niekedy to nevyšlo. Napríklad, keď si v oblasti, kde nebola voda (najmä v prvej etape treku cez púšť), musíš chodiť od "vodnej kešky k vodnej keške". Aby si mala predstavu, denne som so sebou nosila šesť litrov vody, čo môže niektorých ľudí prekvapiť. Musíš však počítať aj s varením a púšť je prekvapivo kopcovitá, takže sa dosť zapotíš.


Vieš koľko výškových metrov si denne nastúpala?

Asi tisíc denne alebo viac. Na PCT nie je veľa rovinatého terénu, možno pár v Oregone. Ale napríklad v púšti to boli možno dve rovinky za prvých 40 dní.


No, to ma prekvapilo, púšť som si predstavovala ako placku!

Ja tiež. Ale nie, je to hore-dole. Našťastie, aspoň tento rok nebolo tak horúco ako pred rokmi. Na druhej strane, v Sierre a Oregone bolo strašne veľa snehu, takže sme ich museli vynechať. Bol tam storočný sneh, desať metrov. Dalo sa to prejsť len na skialpoch alebo snežniciach, ale na to sa odvážilo len asi 10 % ľudí.


PCT zvyčajne začínaš na juhu, v Mexiku, a ideš na sever ku kanadskej hranici. My sme teda prešli púšťou na začiatok Sierra Nevady, tam sme nasadli na lietadlo a leteli sme na úplný koniec trasy ku kanadskej hranici, pretože vo Washingtone bol naopak podpriemerný sneh. Potom sme sa vydali opačným smerom, ako takzvaní SOBO, Southbound hikers (opakom je NOBO, Northbound hikers).


Zaujímavé je, že tí, ktorí nemali mapy.cz, nemohli chodiť po Sierre. Tí, ktorí ich mali, viedli celú skupinu, pretože podľa metra vedeli povedať, kde sa nachádzate. Aplikácia FarOut, ktorou sa to bežne robí, ti to presne nepovie.


Na čo je teda FarOut lepší?

Dokáže ti povedať aktuálne informácie - napríklad či je v keške voda, zoznam trail angels, či je niekde chřestýš a podobne - pretože aktuálne informácie tam môže zapísať každý!


Pokračovanie nižšie.

#Pacific Crest Trail

Trail angels je ďalší termín špecifický pre PCT. Čo si o nich myslíš ty? Zaujímalo by ma, ako ich to ešte môže bavit, keď k nim domov prichádza toľko ľudí.

Boli úžasní. Niektorí skutočne hovorili, že vydržali len päť rokov, pretože počas sezóny mali každý deň doma aj 5 ľudí, čo je dosť vyčerpávajúce. Ale mnohokrát sú to napríklad chlapi alebo ženy, ktorí sú rozvedení alebo na dôchodku a žijú sami a majú veľa voľného času a vítajú spoločnosť. Ale niekedy sa aj medzi turistami nájdu nejakí tí "blbci". My sme mali jedného Taiwančana, ktorý išiel s nami, opil sa a v noci " vyžral" nášmu trail angelovi celú chladničku. Ten sa ráno nahneval, vyhodil nás a povedal, že už ho to nebaví, že už to viac robiť nebude. Ale bez trail angelov by to bolo ťažké. Už len kvôli elektronike, ktorú si potrebuješ nabiť.


Veľkým strašiakom na PCT sú medvede, štrkáče, pumy, komáre a iné brebery. Stretla si sa s nimi všetkými?

Ja sa strašne bojím pavúkov. Hady mi nevadia. Ak sa niekto bojí hadov, nech nechodí do Kalifornie, skutočne sme ich každý deň stretli niekoľko. Našťastie jediný, kto je tam jedovatý, je štrkáč, ale toho zas nevidíš a nie vždy počuješ, takže si ho nevšimneš. Sama som raz niekoľkokrát vyliezla a zaliezla do stanu, kým som si všimla, že v bočnej časti predsiene sa ukrýva jeden chrapľavý had. V ten deň ma tiež poštípala včela, na ktorú som alergická, a to sme ešte hasili oheň. A to už som si hovorila: Chcem ísť do hotela, ďaleko od fauny a flóry, a je mi jedno, koľko to bude stáť!


Samozrejme, stretli sme sa aj s komármi a muchami, ale nebolo to až také zlé. Sú aktívne len od skorého večera do skorého rána, takže cez deň to fungovalo, ale aj tak to bolo nepríjemné, dostanú sa všade. Medveďov bolo veľa, stretli sme ich asi šesť. Keď vidíš prvého medveďa, stále sa desíš, púšťaš si hlasnú hudbu, pískaš... Radšej sme chodili spolu a trochu panikárili. Ale keď sme uvideli piateho, povedali sme si len: "Hej, medveď." Našťastie pumu sme nestretli.


A ako si sa vyrovnávala s bolesťou? Sú horšie pľuzgiere, alebo bolesť kolien, alebo možno bolesť chrbta z ťažkej krošne?

Bolesti sú, striedajú sa a sú rôzne. Každý ich má, takže sa ani nemáš komu sťažovať, tak to jednoducho prijmeš. Samozrejme, musíš mať po ruke ružové šťastie (Ibalgin). Raz som bola 14 dní v kuse na ibalgine, mala som skrehnutý nerv v nohe a nedalo sa s tým nič robiť. Bolelo to celkom dva mesiace. Bolesť k tomu jednoducho patrí.


Na trase je veľmi obľúbená joga. Bolo zábavné sledovať, ako sa všetci strečujú, dokonca aj v skupine, a potom to postupne všetci začali vzdávať. Pretože sa to jednoducho nedá rozcvičiť, je to taká záťaž, že ti nič nepomôže. Jediné, čo môžeš robiť, je mať občas zero day. Ak nepočítam prestupy, mali sme len asi 5 alebo 6 voľných dní, keď sme niekam nešli.


A mala si nejaké zranenia/choroby?

Našťastie nie. Prišla som s chrípkou, takže prvý týždeň bol brutálny, išla som s horúčkou a potom sa ma kašeľ držal asi mesiac. Našťastie to bolo všetko. Veľa ľudí dostane po prekonaní Sierry angínu kvôli výkyvom teplôt. Tomu sme sa vyhli.


Čím ťa PCT prekvapila? Na čo si napríklad nebola pripravená?

Že v púšti bude snežiť. Že púšť bude stále stúpať a klesať. Že tam bude toľko hadov. A že ľudia okolo budú takí milí.


Mám dosť romantickú predstavu o tom, aká PCT je. Čakám, že ma vyvedieš z omylu, že realita nie je taká romantická.

Bolí to. Ale teraz ma z toho až mrazí. Ten zážitok je viac ako to. To, že si na tom traile, že je tam úžasná komunita ľudí, že si v krásnej prírode, že zažívaš úžasné veci, to mnohonásobne prekoná všetku bolesť.


Čo by si poradila niekomu, kto sa chystá na diaľkový trek prvýkrát, aby to nevzdal? Zažila si aj ty takýto moment?

Nie, nemala som. Veľmi som sa bála nejakého chronického zranenia, že nebudem schopná pokračovať. Ale túžba ísť je vo mne taká silná, že všetko prekoná. Raz som si na stezce Českem podvrtla členok, tak som si povedala, že game over, že som tu skončila. Bol to hrozný pocit. Pretože som nemohla ísť ďalej. Ani to nebolo o tom, že by som nemohla ísť ďalej nikdy, ale o tom, že v tej chvíli by som musela ísť na týždeň do hotela, aby som to vyriešila, a ani to sa mi nechcelo. Tak som sa nadopovala ibalginom a prekonala som to.


Niekedy dostanem chuť ľahnúť si na pláž, dať si čipsy a vinný strik a relaxovať, ale nie to vzdať!


Rozmýšľala si o tom, že by si zostala v Amerike?

Rozmýšľala som. Nie hneď, ale keď som videla, aká veľká a skvelá je tam česká komunita. A tie národné parky a príroda, to je jednoducho nádhera. Ale moja sestra už žije v Nikarague a rodičom by bolo smutno. 😊


Koľko ťa asi stála PCT?

Mne z účtu odišlo asi 100 000 Kč. Ale musíš započítať asi 15-20.000 Kč mesačne, ktoré idú na sociálne a zdravotné poistenie atď.


Tak okolo 100 tisíc to bolo aj pred 5 rokmi, to nemajú v Amerike infláciu?

Potraviny v obchodoch nie sú drahé, je to približne rovnako ako u nás, ale napríklad alkohol v reštauráciách atď. je drahý veľmi. Navyše, ak nájdeš ubytovanie za 100 dolárov na noc, tak máš šťastie. Za 5 mesiacov som spala v posteli len 8-krát.


VPRED NA APALAČSKÚ STEZKU


A teraz k tvojmu novému projektu. Appalachian Trail. Čaká ťa približne 3 500 kilometrov. Včera som si znovu vypočula rozhovor s Pavlom Sabelom, ktorý nazval Apalačskú cestu zeleným peklom. Ideš hore a dole tunelom, veľmi technickým terénom. Prečo si si ho vybrala a ako si myslíš, že sa s tým popasuješ? Sabela sa nechal počuť, že AT už nikdy viac nepôjde.

Myslím, že mi to nebude vadiť. Teším sa, že sa opäť prepadnem do takého svojho hikerového sveta... A ja mám rada aj ten les! Stromov stačí. PCT je krásna kvôli výhľadom, ale mne stačí keď idem. Nie sú výhľady, tak je niečo iné, napríklad peň...😊


Ideš z juhu na sever alebo naopak?

Zo severu. Menej ľudí! Z juhu sa to už spustilo, ale zo severu sa to štartuje až 1. júna.


Hovorí sa, že ak hľadáš samotu, si na nesprávnom treku. Na AT je jedna párty za druhou. Je to sociálny trek.

Mne to nevadí. Štartujem sama a ak sa budem cítiť nekomfortne, tak sa možno k niekomu pridám, ale tentoraz plánujem ísť sama. Prepadnúť sa do seba, ako som to zažila na stezke Českom, je tiež nádherné. Si v svojich vlastných myšlienkach, vo svojom vlastnom flow.


Bude po Appalačskej stezke nasledovať aj Continental Divide Trail? Pôjdeš si pre Triple Crown of Hiking?

Neviem. Momentálne sa sústredím na AT a nie som typ, čo plánuje príliš dopredu. Uvidíme. V posledný deň PCT všetci plakali a desili sa návratu do normálneho života a ja som sa ráno prebudila s myšlienkou: No, tak nabudúce po Apalačsku. Proste to tam naskočilo, nemala som ani potrailovú depresiu.


DYNAFIT A SALEWA NA TRAILOCH


Používaš veľa vybavenia od Salewy. Ako vzniklo tvoje spojenie so Salewou?

Môj tatko, Petr Polanecký, začal do Česka v 90. rokoch voziť prvé fleecky! Keď som bol malá, sídlili tu v Semiloch spolu s BC Sportom a môj otec bol prvý, kto túto značku začal distribuovať. Dodnes vedie predajňu Outdoor Distribution, ktorá sa presťahovala do Benešova u Semil.


PCT si prešla v topánkach Salewa. Tento rok sa vydáš v tých istých. Obzvlášť topánky dostanú vela zabrať, však?

Celý čas som mala na nohách topánky Salewa Pedroc. Na PCT mi vydržali tri. Najprv som mala jedny bez goretexu na púšť, potom dvoje s goretexom. Teraz sa na AT chystám rovno s goretexom, veľa tam prší. Nosím ich o veľkosť a pol väčšie. Ak sa brodíš v bahne, hrozí, že ich stratíš, ale inak to nevadí. Sú skvelé, mäkké, žiadne pľuzgiere.


Hikeri často používajú špeciálne ultraľahké batohy. Čo si vyberáš ty?

PCT som prešla s ultra batohom Gossamer Mariposa 40 + 20 l. Stezku Českom a SNP som prešla s batohom Salewa Alptrek 42 l a bola som s ním veľmi spokojná, má veľa vreciek, vrchné a pozdĺžne plnenie, mäkké bedrá, skvelý chrbát - ale je ťažší. Vyhovoval mi, keď som nepotrebovala ťahať 6 litrov vody, plus jedlo na 10 dní, potom jednoducho riešiš každý gram.


A oblečenie na niekoľko mesiacov?

Mala som jedno krátke tričko, jedno dlhé tričko, tričko a šortky na spanie, šortky, dlhé nohavice, troje ponožky, troje nohavičky. Potom teplú mikinu, ľahkú mikinu a páperovú bundu. A goráčové nohavice a goráčovú bundu - staré, po otcovi zo Salewy, lebo som vedela, že ich tam nechám, a nechcela som utrácať za nové. Ale bolo to zbytočne ťažké a zaberalo to príliš veľa miesta.


Čakala som, že budeš mať menej vrchných vrstiev!

Ďakovala som Bohu za tú tenkú mikinu Dynafit. Pretože keď je mizerne, všetko je tak či tak vždy mokré. A keď potom máš tú jednu suchú mikinu do spacáku, je to k nezaplateniu. Moja základná váha bola 9,5 kg. Ale niektorí ľudia sa dostanú pod 7 kíl.


Máš nejakú špeciálnu výbavu, bez ktorej sa nezaobídeš?

Šiltovku! Vlasy si neumývaš, tak si ich schováš pod šiltovku. A nespáliš sa na slnku.


Mala si tarp alebo stan?

Ja chodím so stanom. Mám samonosný, lebo som čakala vietor v púšti a sneh v Sierre, takže neviem, ako by som ho kolíkovala. A dvojplášťový, pretože s jednoplášťovým som mala zlé skúsenosti na stezce Českom, bojovala som s kondenzáciou. Mám americkú výrobu, ultraľahký stan Big Agnes pre dvoch, je len o pár gramov ťažší ako pre jednoho a je super.


Kde ťa môžeme sledovať na tvojich cestách?

Mám webovú stránku zuzkajde.cz chystám sa vytvoriť Youtube kanál Zuzka Polanecká a na Facebooku som založila stránku Apalačská stezka.cz, pretože ju tu nikto nepozná. Pacifická je u nás veľmi známa a Apalačská vôbec. Na PCT nájdeš najviac Američanov, potom Nemcov a potom Čechov. Česi na Appalachian vôbec nechodia, takže ho chcem trochu zviditeľniť.

Sledujte Zuzku na webu TU!

Pacifická hrebeňovka, PCT (Pacific Crest Trail) je približne 4270 km dlhá značená trasa na západe USA. Začína sa v Mexiku, vedie cez púšť v južnej Kalifornii, do pohoria Sierra Nevada, cez sedem národných parkov, cez Oregon až na severný cíp Kaskádového pohoria vo Washingtone na hranici s Kanadou.


Appalačská stezka, AT (Appalachian Trail) je 3 531 km dlhá trasa cez Apalačské hory na východe USA. Začína sa na juhu v Georgii a pokračuje na sever cez ďalších 13 štátov do štátu Maine, kde sa trasa končí na vrchole hory Katahdin.


Stezka kontinentálneho rozvodia, CDT (Continental Divide Trail), je približne 4 873 km dlhá trasa v Skalistých horách na stredozápade USA, vedúca pozdĺž Oceánskeho rozvodia cez 6 štátov. Začína sa tiež v Mexiku a končí v Montane na vrchole Mount Chief.


Každý, kto absolvuje tieto tri trasy, získa pomyselnú trojkorunu nazývanú "Triple Crown of Hiking".


Trail Angels, sú to tzv. "anjeli trailov". Sú to dobrovoľníci, ktorí sami trail nejdú, ale poskytujú ľuďom, ktorí trail zdolávajú prístrešok alebo svoju záhradu, kde si môžu postaviť stan, niekedy jedlo, prípadne si môžu vyprať prádlo alebo si dobiť elektroniku. To všetko zadarmo alebo za dobrovoľný či malý finančný príspevok. Trail angels často robia aj to, čomu sa hovorí trail magic. To znamená, že priamo na trasu prinesú okoloidúcim hikerom napríklad ovocie, studenú limonádu alebo malé jedlo.

Zuzana Polanecká je fyzioterapeutka a diaľková trekárka. Jej otec bol prvým distribútorom značky Salewa v Českej republike. Zuzka už absolvovala nasledujúce traily:


  • 2021, Stezka Českom. Tento trail vedie okolo celej Českej republiky. Zuzka prešla celkovo 1 939 km a nastúpala 35 000 výškových metrov. Trvalo jej to 55 dní.

  • 2022, Cesta hrdinov SNP.  Trasa vedie z Duklianskeho priesmyku cez celé Slovensko a končí na Devíne. Celkovo prešla 830 km s prevýšením 28 000 metrov. Trvalo jej to 25 dní.

  • 2023, Pacific Crest Trail. Trasa vedie z Mexika do Kanady. Zuzka prešla celkovo 3 195 km a nastúpala 92 000 výškových metrov. Trvalo jej to 5 mesiacov.

V súčasnosti sa pripravuje na Appalačskou stezku, na ktorú by mala vyraziť 1. júna. Má pred sebou približne 3500 km.